NextRiot

Ako vie React rozoznať triedu od funkcie?

December 2, 2018 • ☕️☕️☕️ 15 min read

Predstavme si komponentu Greeting, ktorá je definovaná ako funkcia:

function Greeting() {
  return <p>Ahoj</p>;
}

Túto komponentu môžeme definovať aj ako triedu:

class Greeting extends React.Component {
  render() {
    return <p>Ahoj</p>;
  }
}

(Donedávna to bol jediný spôsob, ako mohla komponenta udržiavať svoj vlastný stav.)

Ak chceme vykresliť <Greeting />, nás nezaujíma, ako je komponenta definovaná:

// Buď trieda alebo funkcia
<Greeting />

Ale samotný React sa o to zaujíma!

Ak je Greeting funkcia, React ju musí zavolať:

// Váš kód
function Greeting() {
  return <p>Ahoj</p>;
}

// Vo vnútri Reactu
const result = Greeting(props); // <p>Ahoj</p>

Ale ak je Greeting trieda, React ju musí inicializovať pomocou operátora new a potom spustiť metódu render v práve vytvorenej inštancii:

// Váš kód
class Greeting extends React.Component {
  render() {
    return <p>Ahoj</p>;
  }
}

// Vo vnútri Reactu
const instance = new Greeting(props); // Greeting {}
const result = instance.render(); // <p>Ahoj</p>

V oboch prípadoch je cieľom Reactu sa dostať k vykreslenému objektu (<p>Ahoj</p>). Ale akým spôsobom, záleží od toho, ako je definovaný Greeting.

Tak ako React vie, že či je niečo triedou alebo funkciou?

Podobne, ako v mojom predchazdajúcom príspevku, tieto veci nie sú dôležité na to, aby ste boli produktívni pri používaní Reactu. Ja sám som o tom nevedel niekoľko rokov. Prosím, nepýtajte sa to počas pohovoru. Popravde, tento príspevok je viac o JavaScripte než o Reacte.

Tento blog je pre zaujatého čitateľa, ktorý chce vedieť, prečo práve tak React funguje. Ste jedným z nich? Pozrime sa na to spolu.

Pripravte sa, čaká nás dlhá cesta. Tento príspevok sa veľmi nezaoberá Reactom, ale pozrieme sa na new, this, class, skrátené funkcie, prototype, __proto__, instanceof, a ako všetky tie veci fungujú v JavaScripte. Našťastie, ak používate React, na to ani nemusíte myslieť. Ale ak chete implementovať React…

(Ak chcete skrátenú odpoveď, prejdite ku koncu.)


Najprv musíme pochopiť prečo je dôležité rozoznať funkcie od tried. Všimnite si, ako sa počas inicializácie používa operátor new:

// Ak je Greeting funkcia
const result = Greeting(props); // <p>Ahoj</p>

// Ak je Greeting trieda
const instance = new Greeting(props); // Greeting {}const result = instance.render(); // <p>Ahoj</p>

Pozrime sa, čo robí operátor new v JavaScripte.


Triedy sú v JavaScripte novinkou. Predtým, keď ste chceli niečo podobné, mohli ste urobiť z funkcie triedu tak, že telo funkcie použijete ako konštruktor novej triedy, a pred názov funkcie dáte slovíčko new.

// Obyčajná funkcia
function Person(name) {
  this.name = name;
}

var jan = new Person('Ján'); // ✅ Person {name: 'Ján'}
var richard = Person('Richard'); // 🔴 To nepôjde

Aj teraz to môžete urobiť! Skúste si to v nástrojoch pre vývojárov. (DevTools / “Preskúmať prvok”)

Ak spustíte Person('Ján') bez slovíčka new, this bude v tom kontexte niečo, čo vôbec nesúvisí s Person (napríklad window alebo undefined). Takže náš kód by buď nefungoval, alebo by urobil nejakú hlúposť a nastavil by window.name.

Ak pred spustením dáme slovíčko new, prikážeme JavaScriptu, aby predstieral, že Person je konštruktorom triedy, a vytvorí prázdny objekt, nastaví this na ten objekt, nastaví this.name a vrátí ten upravený objekt.

var jan = new Person('Ján'); // Rovnaký objekt, aký je `this` vo funkcii `Person`

Taktiež operátor new nastaví premennú jan tak, aby mal prístup k Person.prototype:

function Person(name) {
  this.name = name;
}
Person.prototype.sayHi = function() {  alert('Ahoj, volám sa ' + this.name);}
var jan = new Person('Ján');
jan.sayHi();

Takto vývojári imitovali triedy, než boli podporované samotným JavaScriptom.


Takže operátor new je v JavaScripte už nejakú dobu. Ale triedy samy o sebe sú novinkou. Pomocou nich môžeme naznačiť náš zámer:

class Person {
  constructor(name) {
    this.name = name;
  }
  sayHi() {
    alert('Ahoj, volám sa ' + this.name);
  }
}

let jan = new Person('Ján');
jan.sayHi();

Keď navrhujeme syntax a API, je dôležité myslieť aj na to, ako by vedel vývojár naznačiť zámer kódu.

Ak sa vytvorí funkcia, JavaScript nevie, že či je tá funkcia jednoduchá a má byť iba spustená ako alert(), alebo že či je tá funkcia v skutočnosti konštruktor triedy ako je new Person(). Ak niekto zabudne na slovíčko new pred funkciou ako je Person, môže to vyvolať zmätok.

Syntaxou vieme naznačiť, že to nie je iba funkcia — ale trieda s konštruktorom. Ak zabudneme na slovíčko new, JavaScript sa bude sťažovať:

let jan = new Person('Ján');
// ✅ Ak je Person funkcia: funguje to
// ✅ Ak je Person trieda: stále to funguje

let richard = Person('Richard'); // Zabudli sme na `new`
// 😳 Ak je Person funkcia podobná triede: zmätok
// 🔴 Ak je Person trieda: nebude to fungovať

Vďaka tomu vieme zistiť chyby skôr, než narazíme na nejaký divný problém, kde this.name je v skutočnosti window.name, a nie richard.name.

To znamená, že React musí použiť slovíčko new predtým, než vytvorí inštanciu triedy. Nemôže ju použiť ako obyčajnú funkciu, pretože JavaScript by to bral ako chybu!

class Counter extends React.Component {
  render() {
    return <p>Ahoj</p>;
  }
}

// 🔴 To sa nesmie:
const instance = Counter(props);

To by bol prúser.


Predtým, než sa pozrieme na to, ako to rieši React, je dôležité vedieť, že väčšina ľudí používa nástroje, ako je Babel, aby mohli používať moderné funkcie v starších prehliadačoch. Takže musíme brať do úvahy aj kompilátory.

V prvých verziách Babelu mohli byť triedy spustené bez použitia new. Samozrejme, tá chyba bola opravená — stačilo pridať kód navyše:

function Person(name) {
  // Skrátená verzia výstpného kódu:
  if (!(this instanceof Person)) {
    throw new TypeError("Cannot call a class as a function");
    // "Nemožno spustiť triedu ako funkciu"
  }
  // Náš kód:
  this.name = name;
}

new Person('Ján'); // ✅
Person('Richard');   // 🔴 Cannot call a class as a function

Podobný kód ste mohli vidieť aj vo výstupe kompilátora. Práve to robí funkcia _classCallCheck. (Môžete zmenšiť veľkosť výstupu pomocou voľného režimu (loose mode), ktorý síce nepridáva žiadne kontroly, ale môže skomplikovať prechod na skutočné triedy.)


Teraz by ste mali vedieť rozdiel medzi použitím new a nepoužitím new:

new Person() Person()
class this je inštancia objektu Person 🔴 TypeError
function this je inštancia objektu Person 😳 this je window/undefined

Práve preto je dôležité, aby React vedel spustiť komponentu napriamo. Ak je váša komponenta definovaná ako trieda, React musí pred jej spustením použiť new.

Vie React zistiť, že či je niečo trieda alebo nie?

Nie je to také jednoduché. Aj keď v JavaScripte vieme rozlíšiť triedu od funkcie, nefunguje to pre triedy, ktoré boli spracované nástrojmi ako sú Babel. Prehliadač si myslí, že sú to obyčajné funkcie. React má smolu.


Dobre, môže React používať new pred každým spustením? Bohužiaľ, nie vždy.

Keď spustíme obyčajnú funkciu pomocou new, získame inštanciu objektu. To chceme pri funkciách, ktoré sú v skutočnosti konštruktorom (akou je už spomínaný Person), ale bolo by to mätúce v prípade komponentov, ktoré sme definovali ako funkcie:

function Greeting() {
  // Neočákava sa, že tu bude `this` nejakou inštanciou
  return <p>Ahoj</p>;
}

Aj to by sa ešte dalo tolerovať. Ale existujú ďalšie dva dôvody, prečo to nie je dobrý nápad.


Prvým dôvodom je, že by operátor new nefungoval v skutočných skrátených funkciách (nie tie, ktoré boli kompilované Babelom). Ich spustenie s operátorom new vyhodí chybu:

const Greeting = () => <p>Ahoj</p>;
new Greeting(); // 🔴 Greeting is not a constructor ("Greeting nie je konštruktor")

To nie je chyba, ale vlastnosť skrátených funkcií. Jednou z výhod skrátených funkcií je, že nemá svoje vlastné this — namiesto toho preberá this od jej najbližšej funkcie:

class Friends extends React.Component {
  render() {    const friends = this.props.friends;
    return friends.map(friend =>
      <Friend
        // `this` je z metódy `render`        size={this.props.size}        name={friend.name}
        key={friend.id}
      />
    );
  }
}

Dobre, takže skrátené funkcie nemajú svoje vlastné this. To ale znamená, že sú nepoužiteľné ako konštruktor!

const Person = (name) => {
  // 🔴 To nedáva zmysel!
  this.name = name;
}

Práve preto JavaScript nedovolí spustenie skrátenej funkcie so slovíčkom new. Ak sa to stane, je šanca, že už ste aj tak spravili chybu, a je najlepšie sa o chybách dozvedieť čo najskôr. Z podobného dôvodu JavaScript nedovolí spustiť triedu bez new.

Skvelé, ale to nám kazí plány. React nemôže používať new na všetko, pretože potom nemôžeme používať skrátené funkcie! Aj keď vieme zistiť, že či je nejaká funkcia skrátená, lebo ony nemajú prototype:

(() => {}).prototype // undefined
(function() {}).prototype // {constructor: f}

Ale to nebude fungovať pre funkcie skompilované pomocou nástrojov ako je Babel. Aj keď to nie je až taký problém, je aj ďalší dôvod, prečo to React nemôže robiť.


Posledným dôvodom je, že by React nemohol podporovať komponenty, ktoré vracajú reťazce alebo iné jednoduché hodnoty.

function Greeting() {
  return 'Ahoj';
}

Greeting(); // ✅ 'Ahoj'
new Greeting(); // 😳 Greeting {}

A to je kvôli tomu, lebo operátor new vytvára objekt, ktorý bude vo funkcii ako this, a vracia nám ten objekt.

Avšak funkcia, ktorá bola spustená pomocou new môže určiť objekt, ktorý bude vo funkcii definovaný ako this. Je to užitočné v prípadoch ako je “pooling,” kde jeden objekt môže byť použitý viackrát.

// Hodnota bude nastavená neskôrvar zeroVector = null;
function Vector(x, y) {
  if (x === 0 && y === 0) {
    if (zeroVector !== null) {
      // Použi už vytvorenú objekt      return zeroVector;    }
    zeroVector = this;
  }
  this.x = x;
  this.y = y;
}

var a = new Vector(1, 1);
var b = new Vector(0, 0);var c = new Vector(0, 0); // 😲 b === c

Ale new ignoruje vrátenú hodnotu, ak tá hodnota nie je objektom. Ak funkcia vráti reťazec alebo číslo, new sa tvári, ako keby funkcia nevrátila nič.

function Answer() {
  return 42;
}

Answer(); // ✅ 42
new Answer(); // 😳 Answer {}

Neexistuje žiaden spôsob, ako získať jednoduchú hodnotu (ako je číslo alebo reťazec) z funkcie, ktorá bola spustená pomocou new. Takže ak React by stále používal new, nemohol by pridať podporu pre komponenty, ktoré vracajú reťazce.

To nie je prijateľné a práve preto potrebujeme nájsť kompromis.


Čo sme sa teda naučili? React potrebuje spustiť triedy (vrátane výstupu z Babelu) pomocou new, ale funkcie, či obyčajné alebo skrátene, bez new. A neexistuje žiaden spoľahlivý spôsob, ako ich rozlíšiť.

Ak teda nevieme vyriešiť všeobecný problém, čo tak vyriešiť nejaký špecifický?

Ak definujete komponentu ako triedu, je šanca, že kvôli metódam ako je this.setState() rozšírite celú triedu React.Component. Čo keby namiesto toho, aby sme skúšali zistiť, že či je niečo trieda, by sme zisťovali, že či komponent rozširuje React.Component?

Spoiler: práve to React robí.


Najlepším spôsobom, ako zistiť, že či je Greeting React komponenta vytvorená pomocou triedy je, že či Greeting.prototype instanceof React.Component vracia true:

class A {}
class B extends A {}

console.log(B.prototype instanceof A); // true

Viem, čo si práve myslíte. Čo sa to práve deje?! Aby bola odpoveď jasná, potrebujeme pochopiť, ako fungujú prototypy v JavaScripte.

Určite ste počuli o “sieti prototypov.” Každý objekt v JavaScripte má svoj “prototyp.” Keď napíšeme jan.sayHi(), ale jan nemá vlastnosť sayHi, budeme ju hladať v prototype objektu jan. Ak ju nenájdeme ani tam, pozrieme sa na ďalší prototyp v sieti — prototyp prototypu objektu jan. A tak ďalej.

Avšak vlastnosť prototype nie je prototypom triedy alebo funkcie. Nie, nerobím si srandu.

function Person() {}

console.log(Person.prototype); // 🤪 Nie je prototyp objektu Person
console.log(Person.__proto__); // 😳 Prototyp objektu Person

Takže tá “sieť prototypov” je skôr __proto__.__proto__.__proto__, než prototype.prototype.prototype. Trvalo mi to niekoľko rokov, než som to pochopil.

Čo znamená vo funkcii alebo v triede vlastnosť prototype? Je to vlastne vlastnosť, ktorá je v inicializovaných objektoch nastavená ako __proto__!

function Person(name) {
  this.name = name;
}
Person.prototype.sayHi = function() {
  alert('Ahoj, volám sa ' + this.name);
}

var jan = new Person('Ján'); // Nastaví `jan.__proto__` na `Person.prototype`

JavaScript získava vlastnosti práve cez __proto__:

jan.sayHi();
// 1. Má jan vlastnosť sayHi? Nie.
// 2. Má jan.__proto__ vlastnosť sayHi? Áno. Spusti ju!

jan.toString();
// 1. Má jan vlastnosť toString? Nie.
// 2. Má jan.__proto__ vlastnosť toString? Nie.
// 3. Má jan.__proto__.__proto__ vlastnosť toString? Áno. Spusti ju!

V skutočnosti by ste nemali používať __proto__. Jedine ak hľadáte nejakú chybu, ktorá súvisí so sieťou prototypov. Ak chcete mať nejaké vlastnosti v jan.__proto__, mali by byť v Person.prototype. Aspoň to tak bolo pôvodne myslené.

Vlastnosť __proto__ vlastne nemala byť dostupná používateľom, pretože sieť prototypov bol považovaný za vnútorný koncept. Ale niektoré prehliadače pridali pre ňu podporu a vlastnosť bola štandardizovaná. (Ale je považovaná za zastaralú, a mala by sa používať funkcia Object.getPrototypeOf().)

Stále nechápem prečo vlastnosť, ktorá sa nazýva prototype nevracia prototyp danej hodnoty (v tomto prípade jan.prototype nie je definovaný, pretože jan nie je funkcia). Ja si myslím, že toto je najväčším dôvodom prečo aj väčšina skúsených vývojárov nerozumie prototypom v JavaScripte.


Ten príspevok je ale dlhý. Ale už sme na konci. To dáte.

Keď spustíme obj.foo, JavaScript bude hľadať foo v premenných obj, obj.__proto, obj.__proto__.__proto__, a tak ďalej.

Aj keď sa pomocou tried priamo nepripájate do siete, extends vo vnútri stále funguje na starej známej sieti prototypov. Vďaka tomu má komponenta v Reacte, ktorá bola vytvorená pomocou triedy prístup k metódam ako je setState:

class Greeting extends React.Component {  render() {
    return <p>Ahoj</p>;
  }
}

let c = new Greeting();
console.log(c.__proto__); // Greeting.prototype
console.log(c.__proto__.__proto__); // React.Component.prototypeconsole.log(c.__proto__.__proto__.__proto__); // Object.prototype

c.render();      // Nájdené v c.__proto__ (Greeting.prototype)
c.setState();    // Nájdené v c.__proto__.__proto__ (React.Component.prototype)c.toString();    // Nájdené v c.__proto__.__proto__.__proto__ (Object.prototype)

Inými slovami, hierarchia triedy je podobná sieti prototypov:

// sieť rozširovania triedy cez `extends`
Greeting
  → React.Component
    → Object (implicitly)

// sieť prototypov
new Greeting()
  → Greeting.prototype
    → React.Component.prototype
      → Object.prototype

Pretože sieť prototypov odzrkadľuje hierarchiu tried, máme možnosť zistiť, že či Greeting rozširuje React.Component tak, že začneme od Greeting.prototype a pokračujeme cez sieť prototypov:

// `__proto__` chain
new Greeting()
  → Greeting.prototype // 🕵️ Začíname    → React.Component.prototype // ✅ Tu je!      → Object.prototype

Našťastie, x instanceof Y robí presne to isté. Hľadá Y.prototype v sieti prototypov x.__proto__.

Obyčajne sa ten kód používa na to, aby sa zistilo, že či je niečo inštanciou triedy:

let greeting = new Greeting();

console.log(greeting instanceof Greeting); // true
// greeting (🕵️‍ Začíname)
//   .__proto__ → Greeting.prototype (✅ Tu je!)
//     .__proto__ → React.Component.prototype 
//       .__proto__ → Object.prototype

console.log(greeting instanceof React.Component); // true
// greeting (🕵️‍ Začíname)
//   .__proto__ → Greeting.prototype
//     .__proto__ → React.Component.prototype (✅ Tu je!)
//       .__proto__ → Object.prototype

console.log(greeting instanceof Object); // true
// greeting (🕵️‍ Začíname)
//   .__proto__ → Greeting.prototype
//     .__proto__ → React.Component.prototype
//       .__proto__ → Object.prototype (✅ Tu je!)

console.log(greeting instanceof Banana); // false
// greeting (🕵️‍ Začíname)
//   .__proto__ → Greeting.prototype
//     .__proto__ → React.Component.prototype 
//       .__proto__ → Object.prototype (🙅‍ Nenašli sme!)

Ale funguje aj v prípadoch, keď chceme zistiť, že či trieda rozširuje inú triedu:

console.log(Greeting.prototype instanceof React.Component);
// greeting
//   .__proto__ → Greeting.prototype (🕵️‍ Začíname)
//     .__proto__ → React.Component.prototype (✅ Tu je!)
//       .__proto__ → Object.prototype

A takto vieme zistiť, že či je React komponenta trieda alebo obyčajná funkcia.


Dobre, v skutočnosti React nepoužíva toto riešenie. 😳

Problém s takýmto riešením je, že nefunguje ak je na stránke viac verzií Reactu, a komponenta, ktorú kontrolujeme, rozširuje React.Component inej verzie Reactu. Nie je dobré miešať viacero verzií Reactu z rôznych dôvodov, ale snažíme sa vyhnúť čo najviac možným chybám. (S funkciou Hooks ale budeme ale musieť vynútiť používanie iba jednej verzie)

Mohli by sme skontrolovať, že či je v prototype metóda render. Ale vtedy nebolo jasné, že ako sa vyvinie API komponentu. Každá kontrola stojí niečo, a nechceli sme pridávať viac ako jednu. Taktiež by to nefungovalo, ak je metóda render definovaná ako metóda inštancie, ako je v prípade kódu s vlastnosťami triedy.

Namiesto toho React pridal značku do základnej triedy. React skontroluje, že či tá komponenta má značku, a tak React vie, že či je niečo React komponenta definovaná pomocou triedy alebo nie.

Najprv bola tá značka v samotnej triede React.Component:

// Vo vnútri Reactu
class Component {}
Component.isReactClass = {};

// Takto môžeme skontrolovať jej existenciu
class Greeting extends Component {}
console.log(Greeting.isReactClass); // ✅ Áno

Avšak niektoré implementácie, na ktoré sme mysleli, nekopírovali statické vlastnosti (alebo nenastavovali __proto__), takže tá značka začala miznúť.

To je dôvod, prečo v Reacte bola táto značka presunutá do React.Component.prototype:

// Vo vnútri Reactu
class Component {}
Component.prototype.isReactComponent = {};

// Takto môžeme skontrolovať jej existenciu
class Greeting extends Component {}
console.log(Greeting.prototype.isReactComponent); // ✅ Áno

A to je doslova všetko.

Možno premýšľate nad tým, že prečo je táto vlastnosť objektom, a nie binárnou hodnotou. V skutočnosti je to jedno, ale v skorších verziách testovacieho frameworku Jest (predtým, než bol Jest vôbec dobrý™) bolo automatické simulovanie objektov automaticky zapnuté. Simulované objekty nemali v sebe vlastnosti s jednoduchými hodnotami, a tak tá kontrola nefungovala vôbec. Díky, Jest.

V Reacte sa táto kontrola používa doteraz.

Ak nerozšírite React.Component, v prototype nebude isReactComponent, a nebude si myslieť, že táto komponenta je definovaná pomocou triedy. Teraz viete, prečo riešenie na chybu Cannot call a class as a function je použiť extends React.Component. Táto odpoveď má v Stack Overflow najviac hlasov. Nakoniec bolo pridané upozornenie, ktoré sa objaví, ak existuje prototype.render, ale nie prototype.isReactComponent.


Možno si myslíte, že tým príbehom som vás nejako oklamal. V skutočnosti je to riešenie dosť jednoduché, ale taktiež som vám vysvetlil prečo React používa takéto riešenie, a aké boli iné možnosti.

Podľa vlastných skúsenosti vám viem povedať, že toto je stály problém s API knižníc. Aby sa API používalo jednoducho, taktiež potrebujete myslieť na rôzne vlastnosti jazyka (alebo jazykov, vrátane ich vízie), ich výkon, “ergonómiu” používania bez aj s kompiláciou, stav ekosystému a rôznych riešení systémov na inštaláciu závislostí, skoré upozornenia, atď. Konečný výsledok nemusí byť vždy elegantný, ale musí byť praktický.

Aby bolo konečné API úspešné, užívatelia nemusia myslieť na ten proces. Namiesto toho môžu tvoriť aplikácie.

Ale ak ste zvedavý… je dobré vedieť, ako to funguje.